Detstvo
Mária Terézia Valpurga Amália Kristína prišla na svet 13. mája 1717 vo Viedni do kolísky mocného habsburského rodu. Bola najstaršou dcérou Karola VI. a Alžbety Kristíny Brunšvickej. Keďže jej jediný brat Leopold zomrel v útlom veku siedmich mesiacov, stala sa neskôr dedičkou habsburskej monarchie. Dedičkou sa mohla stať vďaka tzv. pragmatickej sankcii, ktorú jej otec prezieravo nechal vyhlásiť v roku 1713 a ktorá počítala s dedičským právom aj v ženskej línii.
Jej detstvo môžeme podľa historických prameňov považovať za pokojné. Jej opatrovateľkou sa stala grófka Mária Karolína von Fuchs-Mollard, zvaná „Charlotte“, ku ktorej Mária Terézia ako dieťa priľnula a náklonnosť k nej aj potvrdila o mnoho rokov neskôr, a to uložením jej pozostatkov do rodinnej Cisárskej hrobky. Mária Karolína viedla Máriu Teréziu predovšetkým k náboženstvu, ktoré spoločne s jezuitským vzdelaním formovalo osobnosť budúcej panovníčky.
Honba za vhodným manželom
Keď bolo jasné, že kráľovský pár už neprivedie na svet mužského nasledovníka, obrátila sa pozornosť na najstaršiu dcéru – Máriu Teréziu. Bolo jasné, že ona sa stane budúcou panovníčkou mocnej dynastie, a preto bolo potrebné jej nájsť aj vhodného a schopného manžela, ktorý by bol spôsobilý jej byť oporou v prípade konfliktov, s ktorými by sa ako vladárka mohla stretávať.
Výber manžela sa tak stal premyslenou politickou hrou. Karol VI. sa chcel vyhnúť riziku, že by sa jeho dynastia rozomlela vo vnútri inej panovníckej rodiny, a preto svoje hľadanie nasmeroval aj medzi menej ušľachtilé, avšak bohaté rody. Nakoniec jeho zrak padol do stredu rodiny lotrinských vojvodov, kde v tom čase boli adeptami na ženenie dvaja synovia. Starší Klement a mladší František Štefan. Vzhľadom na to, že Klement náhle zomrel na kiahne, stal sa výber ženícha viac-menej jasný.
Svadba
František Štefan sa poznal s Máriou Teréziou už od útleho detstva. K žiadosti o ruku nakoniec došlo v januári roku 1736, pričom svadba bola naplánovaná na 12. februára 1736 v Augustiniánskom kostole vo Viedni. V ten deň sa spojil osud dvoch ľudí, ktorí v sebe našli zaľúbenie a začalo nad pomery dobré manželstvo.
Medové týždne trávil pár v Mariazell, kde došlo aj k požehnaniu k veľkej rodine. To sa páru splnilo, pretože spolu povil celkom 16 detí.
Prvé roky vlády a vojna o habsburské dedičstvo
Po smrti Karola VI. v roku 1740 sa jeho nástupkyňou, tak ako sa plánovalo, stala Mária Terézia. S novým postavením prišiel aj rad titulov, medzi ktorými nechýbala rakúska arcivojvodkyňa, vojvodkyňa lotrinská a toskánska, či kráľovná česká a markgrófka moravská.
Mladá a neskúsená panovníčka sa hneď v začiatkoch svojej vlády stretla s problémami. Ozývalo sa spochybnenie jej nárokov nielen od okolitých krajín, ale aj vo vnútri Rakúska. K tomu všetkému bola už v tom čase po štvrtýkrát tehotná, čo celkovému rozpoloženiu vôbec nepomáhalo.
Zrejme najväčším problémom, ktorému v začiatkoch svojej vlády čelila, bola snaha vplyvných pánov uzurpovať si habsburské dedičstvo a ju nadobro odstaviť.
K najvýznamnejším agresorom patrili predstavitelia okolitých krajín, medzi nimi Fridrich II. z Pruska. Fridrich II. žiadal od Rakúska celé Sliezsko výmenou za dva milióny zlatých a presadenie zvolenia Františka Štefana za cisára. Keď Mária Terézia na ponuku nereagovala, obsadili pruské vojská postupne celé Sliezsko a začala Vojna o rakúske dedičstvo.
K prvým bitkám, ktoré sa medzi pruským a rakúskym vojskom odohrali, bola tá pri Mollowitz, kde Rakúsko prehralo. Dôvodom bol nielen nepríliš dobrý stav armády, ale aj nedostatok spojencov. Navyše po tomto neúspechu sa mnohé štáty na čele s Francúzskom, Španielskom, Bavorskom a Saskom spojili s Pruskom s cieľom získať na úkor Rakúska čo najviac území.
Krajinou, ktorá Máriu Teréziu nakoniec podporila, bolo Uhorsko, ktoré uznalo jej dedičné právo a podporilo ju aj vojensky. Avšak ani to nebolo zadarmo, výmenou za túto lojalitu bola väčšia samostatnosť pre Uhorsko. Zároveň Mária Terézia miestnu šľachtu oslobodila od daní a prisľúbila, že ak vymrie habsburský rod, že si budú môcť zvoliť vlastného kráľa, čo bolo krajne nepravdepodobné.
Korunovácia za uhorskú kráľovnú prebehla 25. júna 1741, čím vladárka získala vojenskú podporu Uhorska a Uhorsko prvýkrát počas svojej existencie povolalo svojich vojakov k obrane celej ríše, nie iba uhorskej časti.
Avšak na západ od Čiech sa začalo formovať ďalšie nebezpečenstvo, tentoraz sasko-bavorská koalícia, ktorej cieľom bolo rozdeliť krajiny Koruny českej. Mária Terézia síce dala ponuku iných území bavorskému aj saskému kurfirstovi, obaja ju ale odmietli. Vidina získania Čiech a Moravy bola oveľa lákavejšia, však si medzi sebou v rámci zmluvy dané územia už prerozdelili.
Zúfalá Mária Terézia hľadala oporu v ostatných európskych dvoroch, avšak márne. Potom došlo k útoku na České kráľovstvo, konkrétne na Prahu, avšak snaha odolať takémuto náporu bola márna. Česi v snahe ochrániť svoje statky pristúpili na ústupky, medzi ktorými bolo aj prijatie nového kráľa, bavorského kurfirstu Karola Albrechta. Mocné rody na čele s Kolovratovcami, Valdštejnovcami či Černínovcami nedbali na nároky mladej panovníčky.
Korunovácia Karola Albrechta sa niesla v pokojnom duchu a vôbec nevadilo, že počas korunovácie neboli prítomné korunovačné klenoty, ktoré už niekoľko desiatok rokov spočívali vo Viedni.
Mária Terézia sa snažila situáciu zvrátiť a uviesť pomery v Čechách do pôvodného stavu, treba však podotknúť, že šľachtická elita jej v tejto snahe nebola nápomocná. A pravdepodobne táto skutočnosť predznamenala aj budúci vzťah Márie Terézie k Čechom.
Osud chcel, že postupom času a s podporou Uhorska sa Márii Terézii začalo dariť. Došlo aj k niekoľkomesačnému obliehaniu Prahy, ktoré vyústilo do habsburského víťazstva a kapitulácie z francúzskej strany. Po niekoľkých mesiacoch prišla 12. mája 1743 do Prahy aj Mária Terézia, aby tu bola v katedrále sv. Víta korunovaná a s konečnou platnosťou tak potvrdila svoje dedičské nároky. Bola prvou ženou v histórii, ktorej bola na hlavu nasadená svätováclavská koruna.
Touto udalosťou však vojna o rakúske dedičstvo neskončila, tá sa tiahla ešte niekoľko ďalších rokov, než došlo ku konečnému uzavretiu mieru v Aachene v roku 1748. Vojnové krajiny nakoniec uznali pragmatickú sankciu, Máriu Teréziu to však stálo postúpenie mnohých bývalých habsburských území.
Pozícia Márie Terézie sa postupom rokov v očiach ostatných panovníkov upevňovala. K tomu prispela aj skutočnosť, že sa jej manžel František Štefan chopil titulu rímsky cisár. Panovníčka sa tak stala manželkou cisára, čo jej postaveniu iba pridalo.
Krušné začiatky a nutnosť sa v krátkom čase naučiť „plávať" v divokých vodách európskej politiky z Márie Terézie urobili veľmi silnú a prezieravú panovníčku.
Reformy
Mária Terézia stojí tiež za množstvom reforiem, a to v oblasti školstva, vojenstva či v štátnej správe. Zároveň venovala pozornosť hospodárskym a kultúrnym otázkam. Za jej vlády vznikali nové úrady a v podstate rástla byrokracia, ktorá vytvárala množstvo nových pracovných príležitostí.
Verejnosti najviac známou reformou je tá školská. Povinná školská dochádzka mala zvýšiť gramotnosť obyvateľstva. Cieľom bol nielen prístup celého obyvateľstva k všeobecnému vzdelaniu, ale aj snaha zameriavať sa viac odborne, pretože s príchodom mnohých manufaktúr rástla potreba vyučených robotníkov a remeselníkov.
Deti Márie Terézie
Mária Terézia priviedla na svet celkom šestnásť detí, z toho jedenásť dcér a päť synov. Dospelosti sa však dožilo iba deväť detí, ktoré sa stali tak trochu figúrkami svojej matky na poli politických ambícií. Určite týmto tvrdením nemožno konštatovať, že by svojich potomkov Mária Terézia nemilovala, avšak vtedajšia doba a postavenie si vyžadovali určité „obete". Zo všetkých žijúcich dcér zostali dve nevydaté kvôli telesným indispozíciám. Zvyšné boli po dosiahnutí dospelosti vydaté za urodzených manželov, poväčšine z bourbonských rodov. Vládu po Márii Terézii prevzal prvorodený Jozef a po ňom mladší Leopold.
K najvýraznejším potomkom nepochybne patril Jozef II., ktorý sa stal nasledovníkom Márie Terézie a je strojcom aj série reforiem, ktoré znamenali posun v spoločnosti. K tým najznámejším patrí tolerančný patent.
K najobľúbenejším dcéram pravdepodobne patrila Mária Kristína, zvaná Mimi, ktorá sa ako jediná mohla vydať z lásky a ktorá bola celý život svojou matkou rozmaznávaná.
Medzi krásavice v spoločnosti patrila Mária Alžbeta, ktorú však v mladom veku postihlo nešťastie, keď ochorela na kiahne, ktoré zapríčinili, že o svoju krásu prišla.
Tretím synom, ktorý sa aj načas stal nástupcom Jozefa II., bol Leopold II.
A potom tu bola známa Mária Antoinetta, ktorá bola vydatá za budúceho francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., viedla veľmi rozmarný život a nakoniec skončila na popravisku pod gilotínou v rámci francúzskych revolučných zmien.
Smrť milovaného manžela
V auguste roku 1765 nečakane zomrel František Štefan. Mária Terézia sa s jeho smrťou nemohla do konca života vyrovnať. Na dôkaz smútku chodila až do svojej smrti v čiernom a všetky svoje šperky a oblečenie venovala svojim dcéram. Po manželovi jej zostalo značné bohatstvo, ktoré použila z väčšej časti na umorenie štátneho dlhu. Ich syn Jozef II. sa po otcovej smrti stal automaticky rímsko-nemeckým cisárom.
Posledné roky života
Posledné roky jej života boli náročnejšie. Zastihla ju smrť manžela a stále častejšie dochádzalo k rozporom medzi ňou a jej synom Jozefom II. ohľadom vládnutia. Do toho sa znovu objavili mračná nad zahraničnou politikou a vypukla Vojna o bavorské dedičstvo, ktorú začal opäť Fridrich II. svojim vpádom do Čiech. Vojna však bola rýchla a ešte nasledujúci deň bol spísaný mier. Toto bola posledná politická akcia Márie Terézie.
Neskôr jej bol diagnostikovaný vysoký krvný tlak a chronické ochorenie pľúc s emfyzémom. Trpela dýchacími problémami a silným kašľom. Chorobe podľahla 29. novembra 1780 a 3. decembra toho istého roku bola pochovaná vedľa svojho manžela v Cisárskej hrobke vo Viedni.
Jej smrť zasiahla celú krajinu a česť jej vzdal aj jej úhlavný nepriateľ Fridrich II. Mária Terézia po sebe zanechala takmer neporušené Rakúsko z čias jej otca a sedem potomkov na siedmich európskych trónoch. Dodnes je nazývaná matkou dvoch cisárov, matkou Rakúska či babička Európy.
Medaila uctievajúca odkaz Márie Terézie
Mária Terézia bola panovníčkou, ktorá výrazne formovala nielen naše dejiny, ale aj dejiny celej Európy. Jej persona je natoľko výrazná, že sa dočkala množstva uznaní. Národná Pokladnica uctieva jej pamiatku vo forme hneď niekoľkých medailí, ktoré by rozhodne milovníkovi histórie v jeho zbierke nemali chýbať.
Dnes vám predstavíme Máriu Teréziu prostredníctvom upomienkovej kolekcie, ktorá dokumentuje jej život na piatich medailách, ktoré sú zušľachtené rýdzim zlatom 999/1000. Každá medaila sa pýši priemerom 38,61 mm a hmotnosťou 28 g. Ražené sú v najvyššej kvalite. Na majiteľa tejto kolekcie potom v priebehu zbierania čaká množstvo darčekov zadarmo.
Pre viac informácií o kolekcii navštívte: KOLEKCIA MÁRIA TERÉZIA
