Od dôb svojho vzniku (cca 650 rokov pred našim letopočtom) až do polovice 18. storočia musela minca spĺňať zásadnú podmienku: aby mohla byť merítkom cien, musela sama predstavovať určitú hodnotu. Zárukou tejto hodnoty bol drahý kov, ktorý obsahovala (u dnešných platidiel tuto záruku zastupuje autorita štátu alebo banky, ktorá ich vydala).
Do mincovne prichádzali drahé kovy (striebro a zlato) a pomocné kovy (meď a olovo) už pretavené a zbavené nežiaducich prímesí, prípadne v podobe tzv. mincového pagamentu (rozlámané šperky, neplatné mince). Výroba mincí bola rozdelená do dvoch etáp: v prvej došlo k spracovaniu mincového kovu do podoby tzv. ústrižkov (kotúčov kovu), druhou fázou bola samotná razba.
V prvej fáze sa kov musel najprv legovať, to znamená miesiť, aby sa docielila ideálna mincová zliatina (drahý kov predstavoval hodnotu mince, prísady ju činili odolnejšou voči opotrebeniu). Z takto vzniknutej hmoty sa potom odlievali „prúty“ – tyče určitej dĺžky a kruhového prierezu. Prúty následne minciari kladivami vyklepali na plát, ktorého šírka zhruba zodpovedala priemeru alebo násobku priemeru budúcej mince: vznikol tzv. „ústrižok“, ktorý sa potom ešte ručne a veľmi pracne zastrihával do požadovaného tvaru.
Potom prišla na rad druhá fáza - razba, teda procedúra, pri ktorej dochádza k pozitívnemu otlačku negatívneho obrazu z razidiel na minci, medaile či inom predmete. K uskutočneniu razby musel mať razič k dispozícii vrchné a spodné razidlo, kladivo, samotný ústrižok a pomocníka, ktorý kládol zohriaty ústrižok pomocou klieští medzi razidlá, z ktorých spodné spočívalo napevno v akomsi drevenom kolíku a vrchné držal razič v ruke. Silným a presne vedeným úderom potom získal ústrižok konečnú podobu razenej mince.
Táto technológia výroby mincí zostala po stáročia bez výraznej zmeny. V stredoveku začali vznikať nástroje, ktoré mali uľahčiť mincovým majstrom prácu. Prvým nástrojom, ktorý výrazne ovplyvnil presnosť výroby, sa stal priebojník. Tento nástroj uľahčil výrobu ústrižkov a znamenal výraznú úsporu materiálu, pretože ním vyseknutý kruh z plátu sa už nemusel ďalej upravovať strihaním. Spočiatku primitívna „naostrená trúbka“ sa v priebehu necelého storočia dočkala strojovej úpravy. Strojový priebojník býva často spájaný s menom Leonarda da Vinci (1452-1519). Išlo vlastne o ručný lis, kde sa tlakom na kľuku uvádzalo pomocou zubového či šraubového prevodu do pohybu zvislé rameno stroja, zakončené kruhovým nožom. Pohon, rovnako ako u väčšiny nasledujúcich zariadení, bol spočiatku ručný, nasledovalo využitie zvieracej sily, vodnej energie a potom prišli na rad parné a elektrické stroje.
Prevratnou novinkou v mincovej výrobe sa stal vynález valcovacieho stroja, ktorý sa datuje do začiatku 16. storočia. Využíval tlak dvoch proti sebe sa otáčajúcich valcov, medzi ktorými sa preťahoval kovový prút a došlo k jeho premene na plát, predtým pracne vyklepávaný kladivami. Najväčšou prednosťou tohto stroja bola presnosť, vďaka ktorej pláty získali rovnomernú silu po celej ploche.
Takmer súčasne s valcovacím strojom uzrel svetlo sveta aj prvý stroj uľahčujúci prácu razičom - čiastočne mechanizované razidlo. Jeho princíp spočíval v tom, že vrchné razidlo, upevnené v malom „barane“ dvíhal razič pomocou mechanického zariadenia, ktoré uvádzal do pohybu nohou našľapovaním na strmeň. Po uvoľnení strmeňa padal baran s vrchným razidlom na razidlo spodné, na ktorom spočíval pripravený ústrižok a tým vyrazil mincu.
V druhej polovici 16. storočia sa zrodil stroj, ktorý je dnes považovaný za priekopníka mechanizácie výroby mincí. Stalo sa tak v Zürichu v roku 1565, kde istý Johann Vogler vynašiel valcový raziaci stroj. Jeho podstatou bolo vylepšenie valcovacieho stroja vyrytím mincového obrazu do valcov. Horné a spodné razidlo boli teda v negatíve vyryté na dvoch samostatných valcoch, ktoré otáčaním proti sebe vytláčali svoj obraz pozitívne na plát medzi nimi prechádzajúci. Tienistou stránkou prvých valcovacích strojov bolo, že valce namáhané tlakom sa často lámali, čo znamenalo prerušenie práce a prudký rast výrobných nákladov, lebo nový valec sa musel znovu zaobstarať s negatívnymi mincovými obrazmi, čo bolo veľmi drahé. Okolo roku 1630 sa preto začali negatívy razidiel ryť do samostatných kusov ocele (mali tvar akejsi huby, na ktorej hlave bol obraz a jej noha zapadala do otvoru vo valci), ktoré sa pripevňovali na valce. Tak vznikol zlepšený typ valcovacieho stroja, tzv. taškový, ktorý zaručoval nepretržitú, hospodárnu výrobu aj kvalitné a dokonalé výrobky.
Zhruba v rovnakom čase, tiež na začiatku druhej polovice 16. storočia, začala Parížska mincovňa používať nový nemecký vynález Maxa Schwaba z Augšpurku – vretenový lis, ktorý pracoval na princípe pohybového šraubu. Základne teleso tvorila matica na dvoch masívnych pilieroch, ňou prechádzal šraub, ktorého spodný koniec tlačil na hranol, pohyblivo s ním spojený. Na hranole bolo upevnené jedno z razidiel, zatiaľ čo druhé stálo na pracovnej doske lisu. Hranol konal len posuvný pohyb, čím bola zaistená presná vzájomná poloha lícu a rubu mince. Vrchnú časť šraubu zakončoval štvorhran, na ktorom bolo nasadené veľké zotrvačníkové rameno. Stroj, spočiatku dosť značných rozmerov, obsluhovalo päť remeselníkov. Ramená lisu sa otáčali ručne, k čomu bolo treba štyroch silných mužov, piaty stál pri lise a len vkladal do stroja pripravené ústrižky a odhadzoval hotové mince. Jedinou nevýhodou vretenového lisu bolo, že pri príliš prudkom údere razidla ľahko praskol. Pomoc priniesol až v roku 1817 vynájdený automatický lis s regulovateľnou silou úderu.
V polovici 18. storočia sa začalo používať jedno z prvých moderných opatrení prispievajúcich k ochrane mincí pred falšovaním, používané dodnes snáď vo všetkých svetových mincovniach, a to zhotovením ornamentu do hrany mince. K tomu bolo treba zvláštne zariadenie, pomocou ktorého sa ornament na hrane spracoval. Stroj sa nazýval rolka, či rolovačka a pracoval opäť s valcami, ktoré sa tento krát otáčali zhodne a na stroji boli umiestnené vertikálne.
V 19. storočí boli skonštruované pákové lisy, neskôr automatizované, takže došlo k urýchleniu razby. Mince vlastne už neboli v pravom slova zmyslu razené, ale lisované vzniknutým kľudným tlakom. Tlak razidiel na ústrižok sa dal podľa potreby redukovať. Konštrukcia raziacich lisov bola veľmi masívna. Vedenie, po ktorom sa pohybovali činné časti lisu, bolo umiestnené čo najbližšie k razniciam, čo malo zaistiť ich dlhú životnosť a výraznú presnosť razby. Rýchlosť razby bola 220 pracovných zdvihov za minútu a pri nepatrnom technickom vylepšení, ktoré umožňovalo razbu dvoch mincí naraz, vyrazil potom takýto stroj aj 440 mincí za minútu. Zariadenie bolo opatrené tlakovou kompenzáciou, ktorá zaručovala dobrú kvalitu oboch razených kusov. Ďalším zariadením tvoriacim príslušenstvo raziacich lisov boli valce, ktoré umožňovali súčasnú razbu do hrany mince. Veľa strojov používaných pri mincovej výrobe dopĺňalo aj počítacie zariadenie. Pri použití niekoľkých raziacich lisov býval denný výkon mincovne okolo 500 000 kusov, čo je množstvo, ktorého kontrola by bez použitia prehliadacích a počítacích strojov bola takmer nemysliteľná. Takto vylepšené raziace lisy sa stali predchodcami dnešných moderných automatizovaných strojov. Pokrok ide samozrejme ďalej, takže dnes sú stroje plne automatizované, riadené počítačmi. Na záver je treba poznamenať, že mince, ktoré vznikli na počiatku histórie razby, rovnako tak, ako vznikajú dnes, sú a boli nielen platobným prostriedkom, ale predovšetkým famóznymi umeleckými dielami.
V súčasnosti sa k razbe mincí používajú najmodernejšie technológie, a tak existujú aj medaily s 3D efektom.
