Kde sa vzal, tu sa vzal − hommo collector
S miernym zveličením by sme za otca všetkých zberateľov mohli označiť Noema. Ten premenil zhromažďovanie vecí na niečo viac – na uvedomelú záchranu pred zánikom. V povesti o Noemovi sa odrážajú všetky atribúty zberateľstva − túžba a nostalgia, šetrenie a strata, zachovanie celého systému pred deštrukciou spôsobenou časom.
Na rozdiel od Noema dnes tvoríme zbierky bez nejakého prvoplánového zámeru. U mnohých naštartuje zberateľskú vášeň darček či nečakaný nález, k jednému kúsku pridajú ďalší a nová záľuba je na svete.
„Mal som 11 rokov a mamička mi dávala drobné za každú splnenú úlohu. Raz som si svoj zárobok počítal a všimol som si mincu, ktorá vyzerala inak ako ostatné. Otočil som ju a zistil, že bola vyrobená v roku 1941. V tej chvíli som bol presvedčený, že v ruke držím neuveriteľný poklad. A hoci som neskôr zistil, že veľkú hodnotu nemá, nevadilo mi to. Vzrušenie z lovu mincí ma chytilo a už nepustilo,“píše o svojich zberateľských začiatkoch pisateľ blogu zaoberajúcom sa vzácnymi mincami.
Zub za 7 475 dolárov
V roku 1999 sa predal zub legendárneho baseballového hráča Ty Cobba za neuveriteľných 7 475 dolárov. Experti na športové zbierky ho vtedy odhadovali na 300 až 500 dolárov. Cena vyvolala veľké diskusie o zberateľstve – prečo sú ľudia ochotní minúť veľkú sumu peňazí za niečo, čo nepotrebujú a čo navyše nemá žiadnu hodnotu?
Predmety, ktoré zbierame, však nezahŕňajú iba cennosti a drahé obrazy, ale aj obyčajné veci, ktorých reálna hodnota je nulová, zberateľská hodnota pre nás môže byť však nevyčísliteľná. „Zberateľstvo je posadnutosť. Dáva nám dobrý pocit, že vlastníme niečo cenné, nejaký osobný poklad. Často nejde ani o samotný predmet, ako o historky a osoby, ktoré sa k nemu viažu,“ tvrdí o zberateľských motívoch Luboš Krčil, riaditeľ Národnej Pokladnice – distribútora pamätných mincí a medailí.
Zberateľstvo znamená nesmrteľnosť
K zberateľstvu nevedú ľudí rovnaké motívy. Každý sa mu venuje z iných dôvodov. Existujú zberatelia, ktorí s vášňou vytvárajú kolekcie a urobia čokoľvek, aby získali chýbajúci kúsok. Iní zberateľstvo vnímajú len ako investíciu. Prevažujú hobby zberatelia, ktorí zbierajú predmety len tak pre radosť, a potom zberatelia, pre ktorých zberateľstvo predstavuje celý svet − zbierkami dávajú najavo svoje postoje a prezentujú svoje „ja“.
Ak sa zberateľov spýtame na pohnútky, ktoré ich priviedli k zberateľstvu, najčastejšie spomenú potešenie, zmysel pre estetiku, súperenie, riskovanie, pocit, že sú súčasťou komunity, i prestíž. Ako však ukazujú niektoré štúdie, motívy môžu byť aj iné – nazvime ich zo sveta mimo nás.
Známa vedkyňa z oblasti zberateľstva Susan Pearcová tvrdí, že ľudia sa venujú zberateľstvu, aby sa stali nesmrteľnými. „Väčšina z nás zažíva pocit úzkosti pri predstave, že raz zomrieme. Keď však vytvárame kolekcie niečoho hmatateľného, čo po nás zostane, symbolicky si tým dokazujeme našu nesmrteľnosť.“
Vlasy a latexové plutvy
Keď je reč o zberateľstve, najčastejšie si predstavíme známky, mince, starožitnosti, umenie – zberateľmi často vyhľadávané predmety.
Nájdu sa však aj takí, ktorí sa rozhodli ísť vlastnou, netradičnou zberateľskou cestou. A tak sa môžeme stretnúť so zbieraním cigaretových škatuliek, plyšových pokémonov či starých videokamier. Nie je to nič zarážajúce. Existujú totiž aj takí zberatelia, ktorí zhromažďujú vlasy celebrít, vyžuté nikotínové žuvačky či dokonca latexové chvostové plutvy morských víl (áno, čítate dobre).
S istotou možno povedať, že nech sú motívy zberateľov akékoľvek, jedno majú všetci spoločné: vášeň. Zberateľstvo je hlavne vášeň. Samotní zberatelia ju však nedokážu podrobnejšie vysvetliť ani opísať − aj pre nich je to záhada. Dokonale to vystihol spisovateľ Gustave Flaubert v príbehu o zberateľovi kníh: „… Vzal milovanú knihu, vpil sa do nej pohľadom… a miloval ju, ako zlodej miluje poklad, otec dcéru, kráľ korunu.“
Jedným z problémov, na ktorý narážali kolonisti z Európy, bolo stanovenie vzťahu k pôvodným obyvateľom územia – indiánskym kmeňom. Podľa archeologických a antropologických výskumov indiáni osídlili americký kontinent približne pred 30 – 11 tisíc rokmi príchodom z Ázie.
V okamihu K o l u mb o v h o objavu začal proces kolonizácie nového kontinentu. Veľká Británia, kľúčová pre vznik USA, sa jej na počiatku nezúčastnila. Prvé kolónie vytvorili Španieli. V 16. a 17. storočí oni a Portugalci tvorili koloniálne mocnosti (podľa dohody z roku 1493 Portugalci získali Brazíliu, Španielsko zasa zvyšné krajiny Južnej a Strednej Ameriky). Britské majetky ale v Amerike rástli a v 18. storočí zahŕňali trinásť kolónií, podriadených britskej korune, ktoré spravovali guvernéri. Boli to: Virgínia, Connecticut, Delaware, Georgia, Severná a Južná Karolína, Maryland, Massachusetts s hlavným mestom v Bostone, New Hampshire, New Jersey, New York, Pensylvánia a Rhode Island.
Kolónie boli značne nezávislé aj v zahraničnej politike, za ich kroky ale často platila Koruna, ako sa stalo v prípade, keď konflikt s Francúzmi prerástol v sedemročnú vojnu (1756 – 1763). Briti v nej zvíťazili a dobyli veľké územia v Kanade na základe parížskej zmluvy. V čase vojnových operácií sa ale prejavili rozdiely medzi záujmami kontinentálneho Anglicka a kolónií. Nabrali významu po vojne, kedy sa Veľká Británia, zaťažená obrovskými vojnovými dlhmi, rozhodla posilniť svoju kontrolu nad kolóniami. Kolónie mali totiž dobre vyvinuté hospodárske základy, čo ich chránilo pred závislosťou a pred Európou. Aby sa tomu Koruna postavila, vydávala na jednej strane ďalšie zákony zvyšujúce daňové zaťaženie a na druhej strane zavádzala britský monopol na obchod s kolóniami. Zavedenie ďalších daní v roku 1767 viedlo k bojkotu anglického tovaru (skla, čaju a papieru). Briti sa vzdali cla na sklo a papier, zachovali však zdanenie čaju, ktoré sa zakrátko stane symbolom vojny s Korunou.
V roku 1773 britská vláda zaviedla m o n o p o l na obchod s čajom pre Východoindickú spoločnosť. Tento krok Britov, ohrozujúci hospodársku nezávislosť kolónií, bol nasledovaný bojkotom tohto tovaru, ktorým začal akt neposlušnosti v Bostone. V tomto roku obyvatelia Bostonu zničili anglický majetok tým, že potopili náklad lodí Východoindickej spoločnosti ihneď po priplávaní do miestneho prístavu.
Toto tzv. Bostonské pitie čaju (Boston Tea Party) vystavilo štát Massachusetts britským represiám. Britská vláda vydala päť zákonov zasahujúcich do záujmov kolónií. Prvou odpoveďou sa stalo zvolanie Kontinentálneho kongresu v roku 1774. Zúčastnilo sa ho dvanásť štátov (chýbali predstavitelia Georgie). V roku 1776 Thomas Paine vyzval do vojny za samostatnosť kolónií v publikácii „Zdravý rozum“. Okrem iného uvedenie vyššie spomenutej publikácie, viedlo k vyhláseniu nezávislosti Massachusetts v januári 1776, za ním nasledovali ďalšie štáty. Všeobecným aktom sa stala Thomasom Jeffersonom vypracovaná Deklarácia nezávislosti, uzákonená takmer jednohlasne (jeden sa zdržal) 4. júla 1776 Kongresom. Tento deň je v súčasnosti najväčším národným americkým sviatkom. Ústava Spojených štátov bola následne schválená 17. septembra 1787.
